Každý podvečer na kraji lesa
ležali sme na kmeňoch spílených stromov
pozorovali ako slnko za horu klesá
tak veľmi si bola šťastná so mnou.
Raz si vyryla naše mená
bez toho, aby som to vedel
do každého, každučkého kmeňa
a ja som ich hľadať musel.
Vyryla si ich 100 krát
ja som sa od šastia smial
vážne si ma musela mať rada
v ten večer 100 bozkov som ti dal.
Dnes viem, že láska môže voniať drevom
škoda že láska dospelých je inakšia
ovládaná strachom a hnevom
predsalen, tá detská je najkrajšia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára